„Hádam sa nechceš na sklonku života začať učiť nové veci?“

Vyhlásil to nedávno náš osemnásťročný syn, keď sa jeho otec – čerstvý päťdesiatnik – prihlásil na online kurz analýzy dát. Dobre sme sa na tom zasmiali. On totiž svoj vek za “sklonok” života rozhodne nepovažuje. Ale z pohľadu tínedžera je päťdesiatka niečo ako nekonečno.

Ale čo ak je práve päťdesiatka ten najlepší vek začať sa učiť niečo nové?

Keď máte tridsať alebo štyridsať, väčšinou riešite deti, prácu, hypotéku a milión povinností. Ale po päťdesiatke sú aj tie naše deti samostatnejšie. Úprimne, hneď ich ľúbime viac, keď si aj samé zohrejú obed, že? 

V tomto veku si mnohí prvýkrát povedia: Teraz je čas urobiť niečo aj pre seba.

Napríklad, začať sa učiť cudzí jazyk.

Každý má svoj dôvod

V našej jazykovke máme čoraz viac študentov po päťdesiatke. A každý z nich prišiel z iného dôvodu. Keď sme pred 11 rokmi našu školu otvárali, neriešili sme ešte študentov 50+. Ale v súčasnosti práve zrejme priťahujeme našich rovesníkov.

Jedna študentka sa chcela dohovoriť s nevestou zo Singapuru – dnes sa po anglicky rozpráva aj s vnučkou.

Iná sa prihlásila, pretože ju prestalo baviť, že na cestách za ňu vždy objednávala jedlo sestra.

Jeden šesťdesiatnik začal s japončinou. Na otázku prečo odpovedal jednoducho: „Lebo je náročná na mozgové bunky a ja si ich potrebujem udržať čo najdlhšie.“

A skupinka dám chodí na taliančinu preto, že ich hodiny bavia, veľa sa nasmejú a jazyk využívajú na spoločných cestách.

Máme aj študentov, ktorí plánujú dôchodok napr. v Španielsku. A takých, ktorí hovoria: „Doma to už poznáme, preto chceme byť medzi ľuďmi a stále sa niečo nové učiť.“

Popravde? Všetky tieto dôvody sú relevantné. A pritom nie je nutné vedieť jazyk dokonale. Už 1000 až 3000 slov stačí na bežnú konverzáciu.

A čo na to veda?

Ukazuje sa, že učenie sa cudzieho jazyka po päťdesiatke prospieva nielen duši, ale aj mozgu. 

Výskumy naznačujú, že podporuje pamäť, pozornosť, mentálnu pružnosť, kreativitu a kognitívne schopnosti. Nie je to zázračný liek proti starnutiu ani demencii, ale patrí medzi najkomplexnejšie aktivity, aké svojmu mozgu môžete dopriať.

A hlavne, v tomto veku si už nepotrebujeme niečo dokazovať, byť prví, lepší, úspešnejší. Nevadia nám trapasy, lebo máme viac sebavedomia ako pred dvadsiatimi rokmi. Vieme si aj tie trápne momenty užiť. 

Veda tiež ukazuje, že v rámci prevencie proti demencii je dobré striedať činnosti. Keď už viete cudzí jazyk dostačujúco dobre pre vaše potreby, začnite s kurzom tanca, šachu, plávania, lúštite sudoku, vyšívajte, jednoducho len zmeňte stereotypy. 

Okrem toho tieto aktivity prinášajú niečo, čo sa vedecky meria oveľa ťažšie – nové zážitky, nových priateľov, viac sebavedomia a dobrý pocit z toho, že človek neustále napreduje.

Keď už nemusíš, ale chceš

Naše deti si možno myslia, že po päťdesiatke sme už na „sklonku života“. My si však po rokoch práce v jazykovej škole myslíme presný opak. 

Učiť sa cudzí jazyk nie je len o slovíčkach a gramatike. Je to o zvedavosti. O radosti z objavovania. O ľuďoch, ktorých pri tom stretneme. A o pocite, že sa stále dokážeme posúvať ďalej. Naša motivácia vychádza zvnútra, neučíme sa, lebo musíme kvôli lepšej práci, škole, či certifikátom. 

Nezabúdajme, že cesta je cieľ!!! V tomto veku nám stačí byť lepši od seba samého a keď je niekto šikovnejší ako ja, teší ma to a motivuje. V komunite s ľuďmi s rovnakými záľubami a v podobnom veku je to oveľa radostnejšie. 

A možno si pritom aj vo viacerých jazykoch zaspievame: „Čože je to päťdesiatka?“